Zbierka zvončekov z celého světa paní Jarmily Hudecové

Zvony a zvončeky sú odpradávna nástrojom komunikácie. Oznamovali dôležité správy svojmu okoliu. Pre kresťanskú civilizáciu je typické, že sa začali šíriť prostredníctvom kláštorov, kde oznamovali okoliu aktuálny čas, zvolávali na sviatočné a slávnostné udalosti. Svoj pôvod a cinkot majú vo fyzikálnych vlastnostiach niektorých kovov a zliatin.

Ich vysoký kovový zvuk sa pri zvonení nesie široko ďaleko. Svoje uplatnenie našli v rôznych oblastiach. Upozorňovali pastierov na pohyb ich stáda, na jeho činnosť a rozmiestnenie. Inde bol súčasťou odevov žien a mužov a neskôr slávnostných krojov. Drobné kovové platničky sa pripevňovali na lem odevov. Grécki bojovníci nosili zvonček na stráž, aby pri chôdzi zvonili a dali vedieť okoliu o tom, že stále strážia. Zvončeky na odeve upozorňovali tiež na dôležitosť ich nositeľa a tak nie je prekvapujúce, že sa dostali aj do výbavy najvyšších kňazov. Predpokladalo sa tiež, že kovový zvuk zaháňa zlých duchov, veľké búrky, blesky a podobne.

Od Japonska cez celú Áziu až po Európu a neskôr Ameriku, majú zvony podobný tvar. Vznikol uzatvorením plechu do valcovitého tvaru - najviac podobnému včeliemu úľu. Neskôr sa väčšie zvony začali odlievať. Postupom času sa najbežnejšou zliatinou na ich výrobu stal cínový bronz. Nakoľko pretrvávali rôzne povery súvisiace s ich zložením, preto sa ako veľká obeť pridávalo do zvonoviny aj zlato, striebro, drahokamy.

Tvar liateho zvonu je vždy zosilnený v spodnej časti – tam kde sa naň udiera. To mu prináša charakteristický a jedinečný zvuk, ktorý všetci poznáme. Najbežnejšími európskymi zvonmi sú zvony s ladením v molovej stupnici, ktorá znie tak trochu melancholicky. Keď je zvonov viac, napríklad vo veži, hrajú spolu v akordoch jedného ladenia. Zvuk, ktorý vydávajú zvony pri vyzváňaní však nie je vhodný na hranie hudby.

Jarmila Hudecová, Nemce, Slovensko